Škára

Martin Škára (FF UPJŠ):
Princíp dostatočného dôvodu versus der Satz vom Grund (Leibniz a/alebo Heidegger).

Princípy filozofického myslenia nemajú zaiste početné zastúpenie.  Ani metafyzika samotná nimi neoplýva. Takýto stav vyplýva priamo z povahy tohto typu myslenia.  Jedným z takýchto princípov je aj princíp dostatočného dôvodu. Leibniz ho popri zásade sporu povýšil na najvyšší princíp metafyziky. Ako sa ukazuje, jeho základy  sú však nielen metafyzické ale aj logické.  Z určitého uhla poľadu sa vynára z princípu in esse, ktorý prechádza cez pojem logického subjektu, teóriu súdov, aby napokon našiel svoje definitívne miesto v metafyzike. 
      O takmer tri storočia neskôr sa mu venuje Martin Heidegger a to hneď dva krát. Najprv v rokoch 1928–1929 a následne v rokoch 1955–1956 v prednáškovom cykle – Der Satz vom Grund. Heideggerova deštrukcia smeruje od principium rationis sufficientis k pojmu dôvod–základ (Grund). Heidegger ho ale potrebuje na premyslenie Bytia bez súcna. Tzv. vetou o dôvode nadobúda Bytie podľa Heideggera Bytie zakladajúci charakter. Ostáva však otázne či v podobe, v akej ju analyzuje Heidegger ostáva aspoň zčasti leibnizovská, alebo v heideggerizovanej podobe už s Leibnizom spoločné nemá takmer nič.